KOZMETICKÁ CHÉMIA
Miroslava MartinkováÚVOD
Chémia, rovnako ako medicína alebo farmácia, tvorí odborné zázemie praktickej kozmetiky. Kozmetika ako odbor sa od 19. storočia rozvíja ruka v ruke s chémiou a chemickým priemyslom. Výroba kozmetických prípravkov je nemysliteľná bez použitia chemických metód, a to aj v prípade tzv. prírodnej kozmetiky.
V dávnejších dobách sa kozmetika definovala ako umenie zachovať si, zlepšiť, získať alebo obnoviť krásu ľudského tela. Termín kozmetika pochádza z gréckeho slova kosmétiké - umenie skrášľovať. Je stará ako ľudstvo samo, vyvíjala sa s ním a menila sa s rozvojom poznatkov o ľudskom tele a prírode. Vo väčšine súčasných odborných publikácií je však kozmetika definovaná ako vedný odbor - kozmetológia, pretože nadväzuje na poznatky lekárskych, biologických, chemických, no najmä biochemických vied.
Kozmetológia je veda, ktorá zahŕňa biológiu kože, výskum a prípravu kozmetických prípravkov, overovanie ich vlastností a spôsobov použitia. V súčasnosti sa opiera o vedecké poznatky z chémie, biochémie, dermatológie, farmácie a psychológie. Úzko súvisí s hygienou, ktorá je jej súčasťou a základom.
Historický prehľad kozmetiky
Človek si od najstarších čias chránil kožu pred poveternostnými vplyvmi a hmyzom. Používal k tomu tuk z ulovených zvierat a výťažky z rastlín. Už starí Egypťania intenzívne využívali "prirodzené kozmetické prípravky", farbili si nechty henou (žltým až hnedastým farbivom z usušených a rozdrvených listov kríka Lawsonia inermis). Egyptskú kráľovnú Kleopatru možno pokladať za priekopníčku líčenia a úpravy tváre. Matério STIMI, čo je v podstate zelená medenka
[ CuO.Cu(OH)2.CuCO3] si natierala viečka, zmes tuku a sadzí používala na farbenie obočia. Veľké porozumenie pre kozmetické umenie mali aj starí Rimania a Gréci. Tvár si vybielovali "bielym olovom" [2PbCO3.Pb(OH)2], prípravkami z rumelky (HgS) si zvýrazňovali pery. Na farbenie viečok a rias používali látky získané z As2S3 a Sb2S3. Znamenitými voňavkármi boli Arabi, pretože poznali alkohol (CH3CH2OH), jeho opojné a konzervačné vlastnosti.
CHÉMIA VONNÝCH LÁTOK A VOŇAVKÁRSTVO
Vonné látky patria medzi najdôležitejšie suroviny kozmetického priemyslu. Ich úlohou je zakryť a odstrániť prípadné zápachy použitých surovín, ako aj zvýšiť celkový dojem kozmetického výrobku. Získavajú sa z prírodných látok rastlinného aj živočíšneho pôvodu, ale vyrábajú sa aj synteticky.
Čo spôsobuje vôňu jednotlivých častí rastliny ?
Silice (éterické oleje) patria medzi organické látky rastlinného pôvodu. Sú to väčšinou kvapaliny, príjemnej vône, nerozpustné vo vode, dobre rozpustné v etanole a iných organických rozpúšťadlách. Uložené sú v špeciálnych siličných bunkách, ktoré sa nachádzajú v rôznych častiach rastliny (kvety, plody, listy, koreň, kôra a drevo stromov). Ich význam ako produktov sekundárneho metabolizmu pre samotnú rastlinu je objasnený len čiastočne. Predpokladá sa, že slúžia ako lákadlá pre opeľovací hmyz, resp. plnia funkciu látok s protipatogénnymi účinkami. Proces vzniku silíc v rastlinách je predmetom intenzívneho štúdia. Vznikajú degradáciou biomolekúl (produkty primárneho metabolizmu) dvomi spôsobmi: 1. mevalonátový spôsob je založený na kondenzácií izoprénových jednotiek za prítomnosti špecifických enzýmov. Jedným z medziproduktov pri tejto syntetickej ceste je kyselina mevalonová, podľa ktorej bol vyššie uvedený proces pomenovaný.
Mevalonátovým spôsobom vznikajú terpenické látky. Sú to napríklad: uhľovodíky (limonén), aldehydy (neral, geranial), alkoholy (geraniol).
2. Pri šikimátovom spôsobe je východiskovým produktom glukóza. Cez celú radu medziproduktov, z ktorých jedným je aj kyselina šikimová vznikne nakoniec kyselina škoricová. Z nej postupne ďalšími biosyntetickými krokmi vznikajú aromatické zlúčeniny. Šikimátovým spôsobom vznikajú vonné látky, ktoré obsahujú aromatické jadro.
Izolácia vonných látok z prírodných materiálov
K najstarším spôsobom izolácie patrí extrakcia. Vonné látky sa absorbovali najskôr do tuku alebo do oleja. Tento spôsob izolácie sa donedávna používal hlavne pre získavanie silíc z kvetov a nazýva sa anfleráž (z franc. enfleurange). V praxi sa postupuje tak, že sa čerstvo natrhané kvety poukladajú na tenkú vrstvu zmesi viacerých tukov, ktorá je nanesená na skle. Vrstva tukov potom zachytí silicu, ktorá sa z kvetov vyparuje. Čerstvé kvety sa opakovane ukladajú na tuk tak dlho, až je postupne nasýtený. Tuk nasýtený silicou sa nazýva pomáda. Tá sa potom extrahuje etanolom. Extrakt sa vymrazí a filtruje. Výsledný produkt sa nazýva laváž (z franc.lavage). Z laváže sa oddestiluje etanol a reziduum je absolútna silica. Anfleráž je metóda pomerne náročná a nákladná, a preto sa vždy používala iba pri výrobe najdrahších silíc z kvetov (jasmínová silica, silica z pomarančových kvetov). Dnes sa absolútne silice vyrábajú extrakciou rastlinného materiálu nízkovrúcimi organickými rozpúšťadlami (hlavne petroléter). Produkt získaný extrakciou a následným oddestilovaním rozpúšťadla je spravidla voskovitá, polotuhá hmota a nazýva sa konkrétna silica alebo konkrét. Okrem vonných látok obsahuje konkrét ešte vosky, ktoré sú pri výrobe vonných látok nežiaduce, a preto sa konkrétna silica rozpustí v etanole, zmes sa vymrazí a prefiltruje. Filtrát sa potom spracuje na absolútnu silicu rovnako ako pri anfleráži.
Najviac silíc sa získava destiláciou s vodnou parou, pri ktorej sa rastlinný materiál zahrieva v destilačnej aparatúre zaliaty vodou, alebo sa para do destilačnej banky privádza z oddeleného zdroja. Vodná para so sebou strháva uvoľňujúcu sa silicu, ktorá sa v destilačnej predlohe usadzuje ako olejovitá vrstva. Tá sa oddelí, vysuší a ďalej spracuje. Destiláciou vodnou sa získavajú napr. ružová silica, levandulová, santalová, myrhová a iné.
Tretím spôsobom izolácie vonných látok je lisovanie. Tento postup sa používa pri výrobe silíc z oplodia citrusových plodov. Tak sa získava hlavne pomarančová a citrónová silica.
Silice získané destiláciou alebo lisovaním sa ešte ďalej technologicky upravujú. Obsahujú vysoký podiel terpenických uhľovodíkov, ktoré pre vôňu silíc nemajú podstatný význam. Terpény sa odstraňujú najčastejšie extrakciou, ale často sa používa napríklad aj destilácia za zníženého tlaku.
Vonné látky nevytvárajú v prírode iba rastliny, ale aj živočíchy. Najznámejšie z nich sú: ambra, mošus, cibet a kastoreum.
Kastoreum je tmavohnedý sekrét, ktorý produkuje Bobor európský (Castor fiber). V blízkosti pohlavných orgánov má dva asi 10 cm dlhé žľazové vačky, kde sa zhromažďuje príslušný sekrét. Vačky sa po usmrtení bobra oddelia a vysušia, pričom ich obsah stvrdne a stmavne. Usušené vačky sa extrahujú organickými rozpúšťadlami. Zahustený extrakt sa potom rozpustí v etanole, zmes sa vymrazí, prefiltruje a etanol sa oddestiluje. Takto sa pripraví absolútny rezinoid kastoreum. Jeho zloženie je závislé na strave, ktorú zviera konzumuje. Obsahuje viac ako 60 zložiek. Dôležitými zlúčeninami zodpovednými za charakteristickú vôňu sú alkylsubstituované fenoly (4-propylfenol), kyseliny: škoricová, salicylová a benzoová, acetofenón a jeho deriváty.
Hlavným dodávateľom surového kastorea je Kanada, kde sa doposiaľ tieto zvieratá lovia. Oveľa vzácnejšie je kastoreum získané zo sibírskeho bobra, pretože je jemnejšie a má príjemnejšiu vôňu.
Cibet vytvára mačka cibetová (Vivera civetta), ktorá žije buď divoko, alebo je chovaná ako domáce zviera v rôznych oblastiach severnej Afriky, v Etiópií a v niektorých častiach Indie a Číny. Obe pohlavia vylučujú silne páchnuci výlučok - cibet, ktorý sa ukladá vo vačkoch v blízkosti análneho otvoru a je ho možno vybrať bez toho, aby bolo nutné mačku zabiť. Surový cibet je žltá až žltohnedá hmota, ktorá sa spracováva na príslušný rezinoid alebo tinktúru, ktorú možno použiť až po dlhodobom dozrievaní ako fixátor vonných kompozícií. Hlavnou zložkou zodpovednou za charakteristickú vôňu je civeton-(Z)-9-cykloheptadecenón.
Mošus je produkovaný Kabarom pižmovým (Moschus moschiferus), ktorý je príbuzný ázijským jeleňom a žije vo vysokohorských oblastiach Tibetu, a v Mongolsku. V blízkosti pohlavných orgánov ma samec vačok, kde sa zhromažďuje sekrét - mošus. Surový mošus je masťovitá páchnuca hmota. Vačky sa sušia a potom sa spracovávajú na tinktúru., ktorá sa po dlhodobom dozrievaní používa podobne ako tinktúra cibetová. Hlavnou zložkou zodpovednou za vôňu je (R)-muskón.
Z archeologických nálezov je známe, že už v 9. storočí bol mošus súčasťou vzácnych mastí. Do Európy túto vonnú látku priniesli Arabi. Počas mnohých storočí sa mošus používal najrozmanitejšími spôsobmi. Celé usušené mošusové vačky boli zalievane do zlata a nosené ako vzácny talizman. V Indii sa mošus zabalený do betelových listov žuval a v alžbetínskom Anglicku sa používal na dochucovanie niektorých omáčok.
Ambra je produkovaná vorvaňom (Physeter catodon). Vzniká v jeho tráviacom trakte po poranení potravou. Hmotnosť ambrových kusov sa pohybuje od desiatok gramov až po niekoľko kilogramov. Zo surovej ambry sa pripravuje ambrová tinktúra, ktorá sa necháva dozrievať niekoľko mesiacov. Počas tejto doby získava svoju typickú jemnú, zamatovú vôňu. Používa sa podobne ako cibetová a mošusová tinktúra na zjemnenie a fixáciu parfémov. Najdôležitejšími vonnými látkami zodpovednými za charakteristickú vôňu sú: ambrox a
Okrem arktických oblastí sa ambra nachádza vo všetkých oceánoch. Ako prví s touto látkou začali obchodovať Arabi už pred viac ako 1000 rokmi. Ambra bola používaná ako afrodiziakum i ako liek, napríklad v Indii pri gynekologických problémoch. V islamských krajinách sa ambrou aromatizovala napríklad káva.
Syntetické vonné látky
Storočia sa v parfumérií používalo prakticky 150 až 200 prírodných vonných látok. V priebehu posledných 200 rokov bol však sortiment vonných látok obohatený o ďalšie, do tej doby neznáme látky. Sú to syntetické zlúčeniny, ktorých dnes poznáme niekoľko tisíc. Jednou z prvých, veľmi dôležitých syntetických vonných látok bol kumarín, ktorého syntézu vypracoval v roku 1875 Perkin.
O niekoľko rokov neskôr boli syntetizované dve vonné látky vanilín a heliotropín (piperonal). Syntéza vanilínu bola jedným z najväčších úspechov v histórií vonných látok. Zaslúžili sa o ňu traja nemeckí chemici Haarmann, Tiemann a Reimer.
Prvú mošusovo voňajúcu látku syntetizoval Baur (1888 až 1891). Ide o zlúčeninu známu ako Baurovo pižmo (Baur musk). Ešte intenzívnejšiu mošusovú vôňu majú ďalšie tri aromatické nitrozlúčeniny: mošus ambret, mošus ketón a mošus xylol.
V roku 1893 Krűger a Tiemann syntetizovali jonóny. Ich názov bol odvodený od gréckeho názvu fialky - ionone. Príprava jonónov a ich derivátov sa otvorila pre parfumériu celá oblasť vynikajúcich vôni s fialkovými notami.
V roku 1903 bol syntetizovaný metylnonylacetaldehyd, avšak pre svoju prenikavú vôňu zostal dlho nepovšimnutý. V rohu 1921 ho použil s prekvapujúci efektom Ernest Beaux v parféme "par excelence", dodnes slávnom Chanel No 5.
V roku 1957 bol syntetizovaný galaxolid, ktorý patrí do skupiny izochromanových mošusov. Ďalšími syntetickými látkami s charakteristickou vôňou mošusu a ambry boli deriváty indánu (celestolid) a deriváty tetrahydronaftalénu (tonalid). Ročná produkcia mošusových látok predstavuje tisíce ton. Pre svoju príjemnú, mäkkú a mimoriadne stabilnú vôňu sú používané okrem parfumérie aj v spotrebiteľskej chémii (mydlá, pracie prostriedky, aviváže a pod.).
V roku 1962 začala švajčiarska firma Firmenich produkovať významnú vonnú látku s komerčným názvom Hedion. Ide o zmes dvoch dihydrojasmonátov, ktoré sa nachádzajú v prírodnej jasmínovej silici.
Začiatkom 80 r. 20. storočia boli syntetizované dve dôležité látky ružovej silice: damaskón a damascenón, ktoré majú jemnú ovocnú vôňu.
Ťažisko súčasnej parfuméria spočíva v syntetických vonných látkach. Doteraz bolo syntetizovaných okolo 10 000 vonných látok, v bežnej praxi sa používa asi okolo 2000. Z nich asi 300 je všeobecne používaných vo veľkom množstve. Každá nová vonná látka je podrobená náročným toxikologickým testom. Dôležité je ekologické hľadisko technológie ich výroby, rovnako tak sledovanie biologickej odbúrateľnosti. Samozrejmou požiadavkou je, aby vonná látka bola dokonale stála v prostredí, v ktorom je aplikovaná.
Komponovanie vôní je umenie založené na rozsiahlej znalosti vonných surovín, ktoré poskytuje príroda a chemický priemysel. Vonnú kompozíciu tvorí zmes viacerých látok (30 až 50). V každej kompozícií sú obsiahnuté tri základné zložky: báza, adjuvans a fixátor. Báza tvorí základný charakter vône. Adjuvans sú zložky vône, ktoré sa pridávajú v malých dávkach a podtrhujú (doplňujú) charakter hlavnej vône. Fixátory sú látky, ktoré majú za úlohu stabilizovať a predĺžiť vôňu kompozície, zosilňovať a viazať jej účinok. Sú to menej kvapalné látky, ktoré spomaľujú odparovanie kvapalnejších zložiek zmesi. V dobrej vonnej kompozícií by mali byť všetky tri zložky zastúpené tak, aby nevynikala ani jedna z nich.
LIPIDY
Lipidy (grécky: lipos, tuk) sú látky biologického pôvodu rozpustné v organických rozpúšťadlách ako chloroform, éter, benzén, ale sú len čiastočne rozpustné alebo úplne nerozpustné vo vode. Tvoria základ bunkových membrán (fosfolipidová dvojvrstva), vytvárajú prirodzený kožný film a ako vosky majú aj funkciu ochrannú. Kozmeticky významné lipidy sú: tuky (estery vyšších mastných kyselín a glycerolu, triacylglyceroly), vosky (estery vyšších mastných kyselín a mastných alkoholov), glycerofosfolipidy, sfingolipidy, izoprenoidy (vitamíny A, E). Základom lipidov sú mastné kyseliny eventuálne mastné alkoholy a tieto látky môžu slúžiť ako suroviny pre kozmetický priemysel.
Mastné kyseliny sú karboxylové kyseliny s dlhými uhľovodíkovými reťazcami, ktoré môžu byť nasýtené alebo nenasýtené. Medzi nasýtené mastné kyseliny patria: kaprónová CH3(CH2)4COOH, kaprylová CH3(CH2)6COOH, laurová CH3(CH2)10COOH, myristová CH3(CH2)12COOH, palmitová CH3(CH2)14COOH, stearová CH3(CH2)16COOH, behenová CH3(CH2)20COOH.
Z nenasýtených mastných kyselín sú to: olejová CH3(CH2)7CH=CH(CH2)7COOH, linolová CH3(CH2)4(CH=CHCH2)2(CH2)6COOH,
Ako mastné alkoholy sa označujú alkoholy s uhľovodíkový reťazcom so 6 a viac uhlíkovými atómmi. Hydroxylová skupina je hydrofilná, uhľovodíkový reťazec hydrofóbny, mastné alkoholy majú preto charakter tenzidov. Nižšie mastné alkoholy (C6 až C12) sa používajú ako vonné látky. Vyššie mastné alkoholy: myristylalkohol (C14), cetylalkohol (C16) a stearylalkohol (C18) slúžia ako emulgátory. Sú zložkami hydratačných krémov, šampónov, mnohých prípravkov dekoratívnej kozmetiky.
Glycerofosfolipidy
Skladajú sa z glycerol-3-fosfátu, ktorý je na uhlíkoch C1 a C2 esterifikovaný mastnými kyselinami a na svojom fosforylovom zvyšku skupinou X (X = H, -CH2CH2-NH2, zvyšok cholínu, serínu a iné). Glycerofosfolipidy sú amfifilné molekuly s nepolárnymi alifatickými koncami a polárnymi X-fosforylovanými hlavičkami. Nasýtené C16- a C18 - mastné kyseliny sa obyčajne vyskytujú v polohe C1, zatiaľčo poloha C2 u glycerofosfolipidov je často esterifikovaná nenasýtenými mastnými kyselinami C18 až C20.
Kozmeticky dôležitým fosfolipidom je sójový lecitín, ktorý je základnou surovinou pre prípravu lipozómov, je to prírodný emulgátor. Emulzné prípravky vyrobené na báze lecitínu možno pokladať za najšetrnejšie prostriedky pre ošetrovanie pleti.
Sfingolipidy
Sú to deriváty aminoalkoholu sfingozínu a dihydrosfingozínu s počtom uhlíkov C18. N-acyl deriváty sfingozínu sa nazývajú ceramidy. Sú súčasťou prirodzeného kožného filmu. Pôsobia ako medzibunkové pojivo so schopnosťou udržiavať v pokožke veľmi potrebnú vlhkosť. Spolu s vitamínmi A a E obmedzujú tvorbu vrások, intenzívne hydratujú pleť, zvyšujú jej pevnosť a pružnosť. Ceramidy sú zložkami krémov (ceramidové kapsule možno aplikovať napríklad pod pleťové masky), telových mliek, prípravkov dekoratívnej kozmetiky (rúže, očné maskary), prípravkov vlasovej kozmetiky. Šampóny, balzamy obsahujú ceramid R, ktorý vo vlase vypĺňa trhliny, dáva vlasu lesk, jemnosť, silu a znižuje jeho lámavosť.
KOŽA A JEJ ŠTRUKTÚRA
Koža vytvára vonkajší obal tela a zároveň ho chráni pred vplyvmi vonkajšieho prostredia - má teda funkciu ochrannú. Pri strednej veľkosti tela má plochu asi 1,7 m2. Vyvinula sa ako orgán schopný trvalej obnovy. Okrem ochrannej funkcie má aj funkciu spoločensko-komunikačnú, pretože vzhľad do určitej miery determinuje život jedinca, jeho sociálne zaradenie, postavenie v spoločnosti. Ďalšou dôležitou funkciou kože je vytvárať na povrchu epidermisu (pokožky) film, ktorý sa označuje ako "línia prvého kontaktu" alebo "prvá kožná bariéra". Kožný film tvorí vonkajšiu stranu epidermisu a je tvorený produktmi: mazových žliaz, potných žliaz a olupujúcim sa a rozpadávajúcim sa povrchom rohovej vrstvy. Reaguje slabo kyslo, jeho pH = 4.5 - 5.5. Pre vysoký obsah lipidov sa označuje ako lipidový. Optimálne pH kožného povrchu by malo zodpovedať izoelektrickému bodu rohoviny (keratínu). Izoelektrický bod rohoviny je stav, kedy je rohovina najodolnejšia a najstabilnejšia, nedochádza k jej nabobtnávaniu ani k nežiadúcemu množeniu mikroorganizmov. Kožný film nesmie byť nepriedušný, ale ani nadmerne priepustný. Jeho jednotlivé zložky musia byť prepojené tak, aby z pokožky nadmerne neunikala vlhkosť a aby sa dokázala vyrovnať s nežiadúci vonkajšími vplyvmi.
Kožný film tvoria lipidy: glandulárne (vylučované mazovými žľazami) a epidermálne, ktoré vznikajú pri tvorbe rohovinových buniek. Ich pomer je približne 40 až 50:1. Epidermálne lipidy majú vyšší obsah povrchovo aktívnych látok a tvoria emulziu, ktorá vypĺňa medzibunkové priestory v rohovej vrstve a má zásadný význam pri udržiavaní potrebného množstva vody v pokožke. Táto emulzia sa na povrchu pokožky mieša s glandulárnymi lipidmi a spoločne vytvárajú kožný film. Prirodzený kožný film má u človeka určité priemerné zloženie, ktoré je závislé na veku, pohlaví, zdravotnom stave, výžive. Kožný film je tvorený nasledovnými lipidovými zložkami: voľné mastné kyseliny (30 %), triacylglyceroly (25 %), vosky (20 %), skvalén (15 %), cholesterol a jeho estery (5 %), ostatné (5 %).
Rohová vrstva (stratum corneum) je najvrchnejšia vrstva kože a pokožky, ktorá vzniká premenou bunkových bielkovín na styku kože s vonkajším prostredím. Je tvorená bunkami - keratinocytmi, ktoré stratili jadro a sú navzájom prepojené v rohovú masu. Denná strata rohoviny na povrchu kože sa odhaduje na 6 až 14 g. Hlavnou zložkou rohoviny je keratín, ktorý je rovnako zastúpený vo vlasoch a nechtoch. Je to vláknitý proteín, ktorý je mechanicky odolný a chemicky nereaktívny. Keratíny rozdeľujeme na:
Kórium (škára) je to väzivová časť pod kožou, ktorá býva ako prvá postihnutá procesom starnutia. Základnú hmotu škáry tvorí komplex látok, kde hlavný podiel predstavuje kyselina hyalurónová. Je to mukopolysacharid, zložený z 250 až 25 000 disacharidov viazaných ß (1
BIOLOGICKY AKTÍVNE LÁTKY
Biologicky aktívne látky (BAL) sú alebo hlavnou zložkou prípravku, alebo dopĺňajú účinok prípravku, ktorého hlavný účel nie je totožný s pôsobením danej minoritnej látky. Do skupiny BAL patrí veľké množstvo látok ako napríklad vitamíny, aminokyseliny,
Vitamíny
Ako zložky kozmetických prípravkov sa používajú iba niektoré z vitamínov. Ide predovšetkým o vitamíny rozpustné v tukoch (A, D, E), ktoré sú schopné vstrebať sa do určitej miery pokožkou. Zo skupiny vitamínov rozpustných vo vode sa používa vitamíny C a B5 (kyselina pantoténová).
Vitamín A (retinol) patrí do skupiny karotenoidov, čo sú žlté až oranžové látky vyskytujúce sa v rastlinách. Jeho základnou stavebnou jednotkou je izoprén. Tento vitamín má vplyv na stavbu a rast epitelových tkanív (t.j. i pokožky), zvyšuje odolnosť kože proti infekciám. V kozmetike sa rovnako aplikuje ß-karotén (provitamín A), ktorého molekula po rozštiepení poskytne dve molekuly vitamínu A.
Vitamín E
Základnou látkou tejto skupiny je
Kyselina askorbová (vitamín C) rovnako ako
Vitamín B5 (kyselina pantoténová)
Jej vápenatá soľ a z nej odvodený alkohol (pantenol), sú často zložkou kozmetických prípravkov pre svoje protizápalové a ukľudňujúce účinky na pokožku (prípravky po opaľovaní). Rovnako priaznivo pôsobia na vlasy a pokožku hlavy.
AHA-kyseliny majú posilňujúci a zjemňujúci účinok na pleť. Sú schopné viazať ióny ťažkých kovov a pôsobiť synergicky v zmesi s antioxidačnými látkami. Tieto organické kyseliny sa vyskytujú prevažne v ovocných šťavách. Najčastejšie ide o kyselinu citrónovú, jablčnú, vínnu, mliečnu (mlieko) a glykolovú (získava sa extrakciou z cukrovej trstiny). Pôsobia na dvoch miestach: v rohovej vrstve (stratum corneum) a v škáre (corium).
V procese starnutia sa molekuly sacharidov viažu na vonkajšiu vrstvu kože, ktorá týmto spôsobom hrubne, stráca elasticitu a čerstvý vzhľad. Starnúca koža má oveľa menšiu schopnosť rýchlo odstraňovať staré odumreté bunky.