| Rozsah Poeovej básnickej tvorby patrí v porovnaní s ostatnými básnikmi
k skromnejším (len niečo okolo 50 básní), čo však vyplýva z jeho
prístupu k poézii, od ktorej vyžadoval najvyššiu dokonalosť a ku
ktorej bol nesmierne kritický, a tak svoje básne ustavične prepisoval
a upravoval aj po dobu niekoľkých rokov. Výsledok je ale vskutku obdivuhodný
a právom patrí ku klenotom nielen americkej ale i svetovej poézie.
Pričom jednou z takýchto básní je nepochybne aj báseň Havran, ktorá bola do čítaniek v USA zavedená už 5 rokov po prvej publikácii a pre prekladateľov na celom svete dodnes predstavuje tvrdý oriešok, keďže autorovi sa podarilo dotiahnuť použité jazykové a umelecké prostriedky k takej dokonalosti, že je ich verný preklad prakticky vylúčený. E. A. Poe navyše patrí k výnimočným básnikom ešte z jedného ďalšieho dôvodu - len zriedkavo sa stáva, že sa dá na otázku "čo chcel vlastne básnik povedať?" odpovedať tak jednoznačne a s istotou ako je tomu v jeho prípade. Báseň Havran totiž sám rozobral vo vlastnej teoretickej eseji s názvom "Filozofia básnickej skladby", v ktorej na príklade tejto svojej básne opisuje celý tvorivý proces ako sled prísne racionálnych a premyslených krokov. Podľa vlastných slov sa tak snaží vyvrátiť obvyklý názor, že báseň vzniká v akomsi "ušľachtilom šialenstve" a že je teda výsledkom extatického vnuknutia - sám tvorbu básne prirovnáva skôr k riešeniu matematického problému. Opisuje nielen výber námetu, motívov a tónu ale aj samotný proces písania, pri ktorom používa postup (využiteľný aj pri tvorbe zápletky poviedky či románu), keď autor najprv vymyslí a napíše vrcholnú strofu básne (tu konkrétne tretia od konca) a od tejto potom postupuje smerom na začiatok, vďaka čomu má zaručenú rovnomernú gradáciu napätia. Pozornosť venuje aj rozsahu diela - priveľkú dĺžku považoval za negatívum, pretože pokiaľ sa báseň (alebo poviedka) nedá prečítať naraz, výrazne sa tým znižuje jej celkový účinok na čitateľa - stráca sa sila jednoty, totality. Ďalej sa venuje aj výberu refrénu, ktorý musí byť dostatočne
krátky a zároveň zvučný, a v neposlednom rade výberu kulís a prostredia,
ktoré majú dotvoriť zvolený tón a atmosféru.
Jazyk básne je bohatý na epitetá a kvetnaté, pôsobivé opisy, naopak metafory takmer chýbajú. Napriek silnému senzuálnemu zážitku a ťaživej, pochmúrnej atmosfére, ktorú básen navodzuje, nemožno ju označiť za lyrickú - epická línia sa dá sledovať od začiatku do konca a síce je zameraná na psychické pochody hlavnej postavy, príbeh možno vybadať viac než jednoznačne. Poe v Havranovi spracováva, podľa vlastných slov, najpoetickejšiu a najhlbšiu so všetkých jestvujúcich tém a tou je smrť milovanej ženy. Dej je možno jednoduchý, no o to pôsobivejšie je jeho spracovanie: Mladík vo svojej pracovni v polosne myslí na svoju stratenú lásku,
keď tu znenazdajky začuje podivné klopanie. Po chvíli zistí, že prichádza
od okna a keď ho otvorí, do izby vletí čierny havran. Mladík sa spočiatku
takémuto rozptýleniu poteší a zo žartu položí havranovi otázku.
Aké je jeho zdesenie, keď mu havran ľudskou rečou odpovie a navyše
tak zlovestne. Spočiatku fascinovaný, vzápätí si uvedomuje, že vysvetlenie
je celkom prosté a vták len opakuje naučené slovo, no napriek tomu
nemôže odolať a pýta sa ďalej, najprv len všeobecne, no čoraz viac
sa blíži k jedinej otázke, ktorá mu skutočne leží na srdci a tou
je, či bude môcť byt znova šťastný, pýta sa, hoci pozná odpoveď,
ktorú dostane - alebo práve preto. Neodolateľá zvrátená túžba pôsobiť
si utrpenie a usilovať o vlastnú skazu patrí k Poeovým obľúbeným
námetom. A tak, s každou ďalšou odpoveďou jeho zdesenie rastie a hoci
sa neskôr snaží havrana odohnať, je príliš neskoro a on si uvedomí,
že havran predsa len vraví strašnú pravdu a on bude naozaj navždy
trpieť.
Jednou o půlnoci, maje horečku a rozjímaje
Ach, již při vzpomínce blednu! Myslím, že to bylo v lednu,
Smutný šelest záclon vlaje z hedvábí a ohýbá je
Tu má duše vzrušila se; řek jsem bez rozpaků v hlase:
|